Život človeka a celej dedinskej komunity ohraničujú a predeľujú dôležité okamihy – narodenie, detstvo, vstup do manželstva a napokon odchod z tohto sveta. Predovšetkým s narodením, so svadbou a s pohrebom sa v minulosti spájal celý rad zvykov, s ktorými sa stretávame dodnes. Popri predelových udalostiach životného cyklu človeka ovplyvňovali dedinskú komunitu i každého jej člena udalosti ročného cyklu, sviatkov a hospodárskych období. Zrejme najviac spomienok si každý uchováva na vianočné a veľkonočné obdobie.

Kultúra v obci je samozrejmou a nevyhnutou podmienkou ponuky kultúrno-spoločenského vyžitia sa vlastných obyvateľov, ale aj prejavom cielenej kultúrne ponuky širšej návštevníckej verejnosti danej obce. Je prejavom a symptómom spoločenskej úrovne a kultúrnej vyspelosti daného sídla a regiónu. Súčasná spoločnosť sa mení neporovnateľne rýchlejšie ako to bolo v minulosti. S ustavičnými zmenami, so stálym prísunom nových informácií a s prebiehajúcou globalizáciou sa postupne vytrácajú stáročia udržiavané normy, zvyky, tradície, ktoré prežívali z generácie na generáciu v nezmenenej, alebo len veľmi málo menenej podobe. To, čo tvorilo každodennú samozrejmosť dedinskej komunity ešte pred polstoročím je dnes zabúdané a strácané v nenávratne. Tradičný spôsob života dediny si pritom zaslúži, aby sa aspoň ako spomienka zachovala aj pre ďalšie generácie, pre ktoré už síce bude mať nádych exotiky, ale z ktorého naša kultúra chtiac-nechtiac podvedome stále čerpá, pretože z neho vyrastá.

Ľudová kultúra v Merníku niesla všetky podstatné znaky života ako sa niesli aj v blízkych zemplínskych obciach. Život ľudskej komunity v Merníku poznamenávala chudoba, vyplývajúca z ťažko dostupného a málo výnosného chotára, na ktorom sa gazdovalo. Poľnohospodárstvo ako základ obživy neprinášalo výrazný nadprodukt, bolo však jediným možným spôsobom hospodárenia. V spomienkach informátorov sa však popri častej zmienke o materiálnej chudobe objavuje neustále aj pocit veselosti a životnej radosti, ktorú tu ľudia prežívali napriek ťažkostiam života. Nezabudnuteľnou je spomienka na priateľskú atmosféru v dedine, na úprimnosť a dobrotu vo vzájomných vzťahoch, ktoré nedokázali rozbiť ani sociálne rozdiely. V súčasnosti na uskutočňovanie kultúrnych aktivít je k dispozícií obyvateľom v obci kultúrny dom. Celková kapacita kultúrneho domu je 350 miest. Uskutočňujú sa v ňom pravidelné kultúrne akcie ako úcta k starším, Mikuláš, Merníkovská veselica, ľudová zábava, Poľovnícky ples, svadby, krstiny, rodinné oslavy. Do budúcnosti obec plánuje zaviesť viacero pravidelných kultúrnych akcií pre obyvateľov a návštevníkov obce.

Zvyky, tradície, povery

*Z povier spomenieme napríklad ponúkanie návštevy, aby si v navštívenej domácnosti sadla. Odmietnutie malo znamenať, že sa gazdinej prestanú znášať sliepky, že domáci budú trpieť nespavosťou.

*Verilo sa tiež na magickú moc mačky, ktorá keď prešla popred človeka cez cestu, ten mal zobrať kamienok a najprv ho hodiť tým smerom ako prešla mačka, až tak mohol prejsť sám. Inak by sa mu vodilo zle. Netýkalo sa to však čiernej mačky, tá nešťastie nenosila.

*Minimálne smola mala postretnúť človeka, ktorému skrížil cestu niekto s prázdnym vedrom, prípadne s prázdnou taškou.

*Ten kto rozbil zrkadlo, malo ho postretnúť sedem rokov nešťastia. Znamením nešťastia bolo tiež, keď zajac skrížil cestu.

*Ak človeku zahučalo v ľavom uchu, malo to znamenať, že niekto zomrie. Keď v pravom uchu, dostane nejakú správu.

*Na Luciu mladé dievčatá hádzali do „prikľeta“ staré, puknuté mliečne hrnce, naplnené vodou. Páchateľky potom ušli, pričom domáci ich napoly vážne, napoly žartom naháňali. Podobné pestvá robili tiež mládenci.

*Na Ondreja hádzali dievky do okien kukuricu a hovorili: „Andreju, Andreju, konope ci šeju.“

*Vinšovník bol vždy zo zásady muž a mal prísť zdola, aby do domu priniesol šťastie. Dievčatá a ženy na vinšovanie nesmeli.

*Pred Jurajom sa nesmeli von vynášať periny „bo chorota vonka.“

*Dodnes možno pozorovať v obci zvyk stavania májov – briezok ozdobených stužkami, ktoré mládenci stavali v noci na 1. mája pred domy svojich frajeriek.

*Na krivú stredu nesmela gazdiná podsádzať vajíčka pod sliepku či inú hydinu, lebo by mali krivé nohy.

*Na Turice sa zvykli ozdobovať príbytky lipovými halúzkami. Dávali sa za sväté obrazy, alebo aj vonku na dom i do kostolov.

*V Merníku boli známe tiež jánske ohne, ktoré si zakladali mládenci na hure. Podobne ako na Gregorja, bola to iba parobská záležitosť. Dievčatá k jánskym ohňom nechodili, matky ich nepúšťali,, zrejme v obave o dobré mravy.